História inštitúcie notárstva

Inštitúcia notárstva na Slovensku nevznikala a nevyvíjala  sa samostatne a izolovane, ale na jej vznik a vývoj mal veľký  vplyv vývoj tejto inštitúcie v Európe a najmä vo vtedajšom  Uhorsku, ktorého bolo Slovensko súčasťou až do r. 1918.

Bolo by istotne zaujímavé zaoberať sa vývojom notárstva  i v obdobiach dávno minulých. Napríklad podrobnejšie sa  zoznámiť s inštitúciou vierohodných miest (Loca credibilia),  ktorej stopy nachádzame v Uhorsku už v XII. storočí. Boli to  cirkevné korporácie (prevážne kapituly a kláštory), ktoré mali  právo vydávať vierohodné listiny o súkromnoprávnych aktoch,  vykonávať určité súdne úkony a udržovať vierohodný archív. Za  pozornosť by istotne stálo zaoberať sa tiež neblahým pôsobením  notára liptovskej stolice Jána Literáta z Madočian, ktorý sa  dopustil rozsiahleho falšovania listín v Liptove a v Turci za  čo bol v roku 1391 upálený. Zameranie referátu však nedovoľuje  exkurzie do týchto vzdialených čias.

Spoločenské a hospodárske pomery v druhej polovici  XIX. storočia vyžadovali, aby aj v Uhorsku bola uzákonená  inštitúcia verejných notárov, obdobne ako tomu bolo v krajinách  rakúskych. Príprava tejto zákonnej úpravy s ktorou sa začalo  v r. 1870 sa mimoriadne dlho preťahovala. Podľa prvého návrhu  mal nový zákon nadobudnúť účinnosť dňom 1. novembra  1873.Pretože k tomuto dňu nedošlo ešte ani k vyhláseniu zákona,  bol tento termín odsunutý na 1. január 1874. Pripravovaný  predpis bol napokon vyhlásený 16.12.1874, ako zák.čl.XXXV/1874  s tým, že nadobudne platnosť dňom 1.5.1875. Aj tento termín bol  však odsunutý ďalším zák. čl. XXXI/1875, ktorý ustanovil ako deň  nadobudnutia účinnosti až 1. august 1875. Tento deň teda m8žme  považovať za deň vzniku notárstva v Uhorsku. Napriek dlhej  príprave prestal tento zákon čoskoro vyhovovať potrebám doby  a tak už v roku 1886 došlo k jeho novelizácii zák. čl. VII/1886  a napokon k ďalšej novelizácii zák. čl. XVI/1894  o pozostalostnom pokračovaní.

Po vzniku Československej republiky recepčný zákon č.  11/1918 Zb. zák. a nař. z 28. októbra 1918 recipoval právny  poriadok platný do toho dňa na slovenskom území, ktoré sa stalo  súčasťou Československej republiky. Následkom toho bola potom  celá sústava obyčajového uhorského práva pre územie Slovenska  prevzatá, hoci sa v recepčnom zákone jeho prevzatie výslovne  nespomína.

Duplicita právneho poriadku, ktorá na území  Československej republiky trvala po celý čas prvej republiky,  pokračovala v čase neslobody a ďalej pretrvávala aj po  oslobodení, existovala aj v oblasti právnych predpisov  upravujúcich inštitúciu verejného notárstva.

Od verejných notárov ako štátnych orgánov určených na to,  aby spisovali verejné listiny a osvedčenia treba odlišovať  inštitúciu obecných notárov, ktorí v Uhorsku a na Slovensku až  do oslobodenia hrali významnú úlohu v muncipiálnej a obecnej  samospráve. Obecný notár bol orgán zriadený na pomoc obecným  orgánom pri vybavovaní obecnej agendy a bol poradným aj výkonným  orgánom obce. Verejní notári na rozdiel od obecných notárov  nesmeli spisovať súkromné listiny. To malo za následok, že  obecný notár, ktorý mal obvykle veľmi dobré štylistické  schopnosti a bol oboznámený aj s pozemkovoknižnou agendou  strhol na seba do značnej miery nielen vyhotovovanie  najrozličnejších písomností, ale predovšetkým spisovanie zmlúv.  Aj keď sa proti súkromným prácam obecných notárov počas prvej  republiky veľmi vystupovalo, najmä zo strany advokácie, nebolo  obecným notárom právo vykonávať tieto práce, odňaté. Pravdaže  listiny spísané obecným notárom v tejto agende mali povahu  listín súkromných.

Po prevrate v roku 1948 sa pristúpilo k novej úprave  notárstva, ktorá ho prispôsobila najmä po stránke politickej,  vtedajším spoločenským pomerom. Keď neuspeli nihilistické snahy  niektorých jednotlivcov o zrušenie notárstva a rozdelenie jeho  agendy medzi súdy a advokáciu , boli začaté práce na novej  úprave notárstva. Výsledkom bol zákon č. 201/1949 Zb. zák.  (a nariadenie ministra spravodlivosti č. 202/1949 Zb.), ktorý  nadobudol účinnosť 21.8.1949. Táto zákonná úprava síce  nezmenila nič na dovtedajších ulohách notárstva, ale jej účinky  smerovali k "novej organizácii" práce. Notári sa stali členmi  krajských notárskych zborov. Tým notárstvo stratilo svoju  pôvodnú identitu a prestalo  byť slobodným povolaním. V podstate  išlo o jeho znárodnenie, čo bola aj základná tendencia toho  zákona.

Nový občiansky zákonník a nový občiansky súdny poriadok  v roku 1950 zmenili aj úlohy notárstva. Následkom toho bolo  notárstvo dňom 1.1.1952 zoštátnené. Stalo sa tak zákonom č.  116/1951 Zb., ku ktorému bolo vydané vykonávacie nariadenie  ministerstva spravodlivosti č. 117/1951 Zb. Súčasne nadobudlo  účinnosť aj nariadenie ministerstva financií o notárskych  poplatkoch č. 118/1951 Zb. (išlo o úpravu notárskych poplatkov  za úkony t.j. služby). Zákon o štátnom notárstve rozdeľoval  jeho činnosť na činnosť vo vlastnom okruhu pôsobnosti  (predovšetkým spisovanie notárskych listín), činnosť  z poverenia súdu (úkony v konaní o dedičstve a pod.) a činnosť  na žiadosť účastníkov.

Po organizačnej stránke boli v obvodoch okresných súdov  zriadené štátne notárstva, notárstvo sa stalo štátnym úradom a  notári a notárski zamestnanci štátnymi zamestnancami.

Ďalšia zmena v organizácii a kompetencii štátneho notárstva nastala zákonom č. 52/1954 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 1.1.1955. Bola ním zrušená činnosť notárstva z poverenia súdu a dedičská agenda vrátane rozhodovania bola daná priamo do kompetencie štátneho notárstva. Po organizačnej stránke bezprostredný dozor nad štátnym notárstvom prislúchal krajským súdom. V tomto zákone sa už hovorí o notárskej činnosti rozhodovacej a činnosti ostatnej.

Zo zákonných úprav na úseku štátnych notárstiev ktoré sa uskutočnili v päťdesiatych rokoch je potrebné spomenúť ešte zák. č. 26/1957 Zb. Tento zákon nadobudol účinnosť 1.7.1957, zjednotil všetky poplatky a to ako dedičské, darovacie, prevodné a úkonové, preniesol ich do kompetencie štátneho notárstva a označil ich ako notárske poplatky.

K poslednej a základnej zmene v úprave štátneho notárstva došlo v dôsledku vydania nového občianskeho zákonníka v roku 1964. Dňom 1.4.1964 nadobudol účinnosť notársky poriadok č. 95/1963 Zb., ktorý zo zmenami uskutočnenými v nasledujúcich rokoch platil až do konca roku 1992.

Dňa 6.5.1992 prijala Slovenská národná rada zákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), ktorý nadobudol účinnosť 1.1.1993. Tým bol zavŕšený zdĺhavý a komplikovaný legislatívny proces na ceste konštituovania notárstva ako slobodného povolania na Slovensku. Treba zdôrazniť, že sa tak stalo za nezastupiteľnej pomoci Únie latinského notárstva, Rakúskej spoločnosti pre medzinárodnú spoluprácu notárov, Rakúskej notárskej komory, Maďarskej notárskej komory a ostatých kolegov z európskych krajín.

Dňa 6.1.1993 boli zvolené orgány Notárskej komory Slovenskej republiky ako samosprávneho orgánu so sídlom v hlavnom meste Bratislave. Súčasne bolo pre územie Slovenska vymenovaných 182 notárov.

JUDr. Marian MIKL

História existencie Notárskej komory SR

Novodobá história Notárskej komory SR sa začala písať po roku 1989, kedy prišlo k odštátneniu notárstiev. Dňa 12. decembra 1989 sa obrátili pracovníci Štátneho notárstva v Martine na ostatných notárov s výzvou, aby podporili ich iniciatívu dosiahnuť samostatné a rovnoprávne postavenie štátnych notárstiev v systéme justičných orgánov. Po roku 1990 nastal obrovský nárast agendy a s ním spojené enormné zaťaženie všetkých pracovníkov štátnych notárstiev a situáciu kompetentné orgány neriešili. Východiskom bolo prijatie nového zákona o notároch. Hlavným zástancom myšlienky privatizácie notárstva bol predovšetkým minister spravodlivosti doc. JUDr. Ladislav Košťa, CSc., riaditeľ odboru justičnej správy ministerstva spravodlivosti JUDr. Zoltán Farkaš a pracovníci oddelenia súdneho a notárskeho dohľadu JUDr. Miloslav Kováč a JUDr. Emil Francisci

Na Slovensku sa v dňoch 21. a 22. novembra 1990 konalo rokovanie skupiny štátnych notárov v rámci celorepublikovej porady vedúcich štátnych notárov v Trenčianskych Tepliciach, na ktorom sa rozhodlo o ustanovení stavovskej organizácie notárov.

Organizácia vznikla 11. januára 1991 pod názvom Notárska komora Slovenska. Prezídium si spomedzi svojich členov zvolilo za prezidenta JUDr. Jozefa Opatovského a za viceprezidenta JUDr. Mariana Mikla. Predsedníčkou revíznej komisie sa stala JUDr. Magdaléna Valušová. Z formálnej stránky bola Notárska komora Slovenska občianskym združením. Spočiatku mala sídlo na Ministerstve spravodlivosti SR v Bratislave, ale už v druhej polovici roku 1991 bol v Martine zriadený stály sekretariát prezídia. Sem bola presunutá celá administratívna agenda a v Martine sa konali aj zasadnutia prezídia. Po pripomienkovaní členmi prezídia bol prijatý aj návrh na znak Notárskej komory Slovenska, ktorý prostredníctvom Slovenského fondu výtvarných umení realizoval martinský výtvarník Ivan Riabič. Prvoradou úlohou NKS bolo dosiahnuť zrušenie štátnych notárstiev, prijať nový zákon o notároch a konštituovať slobodný notársky stav. V dňoch 14. a 15. februára 1991 v Martine zasadalo prezídium NKS, ktorého cieľom bola koordinácia postupu pri príprave nového zákona o notároch. Na Slovensku mala byť zriadená len jedna celoštátna notárska komora so sídlom v Bratislave.

Prijatie Notárskeho poriadku

Zákon o zrušení štátneho notárstva prijalo Federálne zhromaždenie 28. apríla 1992 na jednom z posledných zasadaní. Účinnosť nadobudol 1. januára 1993. Zákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) prijala Slovenská národná rada dňa 6. mája 1992 už bez väčšej diskusie. Účinnosť nadobudol 1. januára 1993.  Tým bol základný legislatívny proces privatizácie notárstiev ukončený.